Atlantic City

Atlantic City je východnou a o dosť menšou alternatívou Las Vegas, ktoré sa nachádza na západe USA. Je to mesto kasín a outletov, o čom sme sa presvedčili aj na vlastné oči. Išli sme autobusom, museli sme 2x prestupovať, ale v skutočnosti to nie je moc ďaleko. Po ceste trochu aj popršalo, tak sme sa báli, aby sme v AC nezmokli, ale nakoniec sme mali krásne teplo, možno až príliš. Hneď po príchode sme si to namierili na Boardwalk, ktorý je vychýrený široko-ďaleko.
Po ceste sme sa opäť fotili pri každej hlúposti, napr. pri nápisoch na tráve, lodiach a tak :D Keď sme dorazili na Boardwalk, hneď sme zhodnotili, že je omnoho väčší ako ten náš, ale po chvíľke sme zistili aj to, že obchodíky sú menej kvalitné. Predávali tam samí Indovia a kvalita tovaru mi prišla ako u nás v čínskych obchodoch, tak sme si nič nekúpili. Po ceste sme sa zastavili ochutnať corn dog, ktorý bol v skutočnosti párok na paličke v sladkom kukuričnom cestíčku.

Nechutilo mi to, ale aspoň som vyskúšala niečo nové. Tiež sme si pochutnali na vyprážanom oreu, ktoré bolo na počudovanie chutné, keksík bol mäkký a dokonca to ani nebolo také sladké ako je tu všetko od vody až po chleba. Dlhší čas sme strávili v najlepšom kasíne v Atlantic City, v Ceasars. Išlo o niekoľko poschodovú budovu, pričom na jednom z poschodí boli len výherné automaty, na ďalšom sa hral len poker a ruleta atď.

My sme sa samozrejme hneď vrhli na automaty a síce sme nič nevyhrali, aspoň sme to skúsili. Jedinej Lenke sa vyplatila investícia, za vhodený dolár vyhrala  ďalších 13 dolárčekov. Pri jednom z automatov sa nám prihovorila teta sediaca vedľa nás, ktorej sa pozdával náš jazyk. Zistili sme, že je z Poľska, do USA sa presťahovali, keď mala 14. Dala nám veľmi užitočný tip, že pokiaľ sedíme pri automate, ani nemusíme hrať, máme zadarmo hocijaké pitie, takže sme to patrične aj využili. Našou poslednou zastávkou boli už len outlety, ktoré ponúkali super zľavy a neskutočne veľký výber. Nemôžem povedať, že by tu bolo oblečenie zadarmo, ale ceny značkových vecí sú v porovnaní s našimi cenami nižšie a zdôrazňujem, že tu je niekoľko násobne väčší výber. Pokúpili sme si, minuli peniažky a už len spokojne cestovali domkov :)

Streets of Philadelphia

Náš druhý výlet, ktorý sme sa rozhodli podniknúť, sa konal vo Philadelphii, piateho najväčšieoho mesta Spojených štátov a zároveň mesta tiež nie moc vzdialeného od Point Pleasant Beach. Tentoraz sme nešli vlakom, ale vzali sme si odvoz,ktorý nás vysadil pred Múzeom umenia (Museum of Art). Odtiaľ sme sa presunuli len o kúsok na schody, kde sa natáčal film Rocky - teda pamätná časť, keď trénoval a behal hore-dolu po schodoch, aby nabral kondičku. Okrem toho, že sme sa fotili, sme natočili aj krátke
videjko, ako bežíme po schodoch, ale toto video sa ku mne ešte zatiaľ nedostalo. Neboli sme za trápnych, pretože to robilo veľa ľudí, teda nieže by sa natáčali, ale behali po schodoch. Hneď pri schodoch bola aj socha Rockyho, kde sme sa, samozrejme, tiež museli pofotiť, inak by to nešlo. Po chvíľke nás oslovil jeden černoch, že nás všetkých odfotí a síce sme sa báli, že nám odbehne s foťákom, odfotil nás z rôznych uhlov a musím uznať, že celkom dobre.

No potom to prišlo, chcel od nás peniaze :D Bezcitne sme ho odmietli a od Rockyho sochy sme si išli pozrieť Washington Monument, ktorý zobrazoval Georga Washingtona počas americkej vojny za nezávislosť. Po ceste k ďalšej zastávke sme videli kostol sv. Francisa Xaviera (St. Francis Xavier Church), ktorý asi ani nie je moc známy, skôr bol len pekný. Všade naokolo sme videli samých černochov. Ako sme zistili, mesto Philadephia je obývaná viac černochmi ako belochmi a to bolo úplne aj vidieť. Túlali sme sa po centre až sme narazili na Roden Museum, ktoré dýchalo gréckou atmosférou.
Vchod stráži socha nazývaná The Thinker a potom, ako sme vstúpili nás ohromila krásna vôňa levandule a pohľad na park.

Celé mesto ma milo prekvapilo tým, že tam bolo strašne veľa zelene, samé parky, fontány, všade lavičky, stromíky, proste som si to mesto veľmi zaľúbila. Páčilo sa mi omnoho viac ako New York, ktorý je podľa môjho skromného  názoru a jednorazovej skúsenosti preceňovaný. Philly mi prišla omnoho pokojnejšia, čistejšia, zelenšia a menej smradľavá a menej preplnená.

Na naše prekvapenie sme na našich potulkách narazili aj na slovenskú vlajku, pod ktorou bol síce nesprávne napísaný názov krajiny, ale aj tak to potešilo (bolo tam Slovac Republic, namiesto Slovak republic). V meste sme si trochu aj nakúpili, čím som hlavne ja prekvapená, pretože ja neznášam nakupovať, ale odkedy som v USA, sa tento môj negatívny názor na nakupovanie rapídne zmenil :D
O niečo neskôr sme navštívili Eastern State Penitetiary, väznicu, podľa ktorej bolo navrhnutých aj mnoho ďalších väzníc na svete. Je to tiež väzenie, kde sedel slávny Al Capone a kopec ďalších mafiánov jeho doby. Celá väznica bola strašne veľká, dalo by sa tam stráviť aj deň-dva, no toľko času sme nemali, tak sme to vzali ako z rýchlika.

Prešli sme si tie najzaujímavejšie časti, ako bola spomínaná Al Caponeho cela, lekárska miestnosť, niekoľko ďalších ciel, elektrické kreslo, samotky a tiež tunel, cez ktorý utiekol jeden z väzňov (počas fungovania väznice bolo len 10 pokusov o útek, ale podarilo sa to len jednému väzňovi a aj toho po troch hodinách chytili). Bolo mi ľúto, že sme toho nestihli viac, lebo tam toho bolo naozaj čo vidieť, ale ak sme chceli vidieť aj ostatné zaujímavosti mesta, museli sme ísť.
Keďže sme sa rozdelili, pretože viacero ľudí nechcelo vidieť väznicu a boli sme dohodnutí, že sa stretneme v LOVE parku a my sme samozrejme meškali, museli sme si pohnúť. Doslova sme prebehli mestom a dorazili na miesto stretnutia asi o pol hodinu neskôr. Ale Love Park bol krásny, bola tam ďalšia fontána a socha (alebo ako to nazvať) s nápisom LOVE, ktorá sa objavuje aj v rôznych filmoch či na pohľadniciach. Potom sme sa zastavili jesť, v McDonalde :) Ja som tam síce nejedla, dala som si burger v klasickej burgrárni a veľmi mi chutil (môj prvý americký hamburger), ale v mekáči som si dala aspoň ľadovú kávu, pretože bolo mega teplo.
Ešte nám ostávalo pozrieť si najväčšiu atrakciu vo Philly, The Liberty Bell (Zvon slobody), ktorý sa viaže k niekoľkým americkým udalostiam, ako bola občianska vojna alebo vojna za nezávislosť. Aj v okolí múzea, kde bol zvon bolo plno zelene, tak sme si tam trochu oddýchli, posedeli a vydali sme sa na našu predposlednú zastávku, Reading Terminal Market, akúsi tržnicu s jedlom, kde nás hlavne zaujímali Amiši :D Našli sme tam veľa kulinárskych čúd, ale aj chutné a hlavne čerstvé ovocie, ktoré sa tu často len tak nevidí. Už nám chýbal len jeden bod zo zoznamu, a to Franklin square, ktorý je tiež pekným parkčíkom. Deň sa už blížil ku koncu a my sme boli dohodnutí s naším odvozom, že sa stretneme pri Museum of Art, kde nás ráno vysadil. Už sa stmievalo a tak sme mali šancu vidieť po ceste aj krásny vysvietený most Benjamina Franklina a tiež krásnu nočnú Philly. Je to mesto, ktoré sa určite oplatí vidieť, podľa mňa má všetko, čo New Yorku chýba, pritom tam nájdete všetko, čo potrebujete. Našou ďalšou zastávkou je Atlantic City, mesto outletov a kasín, tak sa mám na čo tešiť  :)

Výlet do New Yorku

Po týždni práce sme dostali voľno, tak sme sa rozhodli konečne navštíviť New York, ktorý je iba kúsok od Point Pleasant Beach - mesta, v ktorom momentálne žijeme. Ráno sme si vzali vlak, ktorým sme boli za necelé dve hodiny v New Yorku, na Pennsylvania Station. Išlo nás dosť veľa, možno aj 15, ale hneď na stanici sme sa rozdelili, pretože viacerí už v NY boli a tak sme mali rozličné plány. Ja a ďalšie 4 baby sme sa rozhodli vydať sa naprieč New Yorkom pešo, aby sme mohli nasať čo najviac jeho atmosféry. Naším cieľom bolo pochodiť čo najviac z Manhattanu a myslím, že sa nám to aj celkom podarilo. Po tom, ako sme vyšli zo stanice, sme sa hneď ocitli pred Madison Square Garden, kde sa bežne hrajú zápasy New York Rangers alebo aj mnoho koncertov.
Našou prvou "riadnou" zastávkou mal byť memorial 9/11 venovaný pamiatke zosnulým pri útoku na dvojičky. Riadne sme sa našliapali, pretože to bolo naozaj ďaleko od stanice, plus sme sa fotili na každom kroku, doslova pri každej poštovej schránke či požiarnom schodisku. Ja som osobne prvé dve-tri hodiny ani nemala pocit, že som v New Yorku, a to ani napriek yellow cabom (žltým taxíkom) jazdiacim všade po Manhattane, obrovským davom všade naokolo, či neuveriteľne vysokým budovám, ktoré však stále neboli mrakodrapmi. Po ceste sme sa zastavili na kávu a bagetku v jednej "bagetérii". Musím povedať, že som hádam ešte lepšiu balenú bagetu nejedla, bola čerstvá, chrumkavá a naozaj veľmi chutná. Táto bagetéria sa pýšila tým, že robia každý deň čerstvé bagety a tie, ktoré sa počas dňa nepredajú, putujú bezdomovcom, čo mi príde ako veľmi milé gesto. Pri platení som im chcela nechať sprepitné, pretože tu to je normálna vec, ale predavačka si ho nechcela nechať, vraj to je až dolár, mám si ho vziať :) Bola som prekvapená, pretože v Point Pleasant sa nad tým nikto nepozastavuje, proste sa hodí pár drobných alebo dolár/dva do nádobky na tipsy a ide sa ďalej.

Po tejto krátkej prestávke sme pokračovali v našej púti a čím viac sme sa približovali k nášmu cieľmu, tým vyššie budovy sa okolo nás nachádzali. Prekvapivé bolo, že napriek tomu, že sme boli v obrovskej železnej džungli, skoro na každej ulici, na každom rohu boli stromy, kvety alebo proste kúsok prírody. Rovnako ako aj na strechách výškových budov bolo vidieť rastlinky a stromky. Po niekoľkých hodinách šliapania sme konečne došli k obrovitánskemu mrakodrapu, o ktorom sme zistili, že je to One World Trade Center, nazývaný aj Freedom Tower. WTC je štvrtým najvyšším mrakodrapom na svete, preto ani nie je prekvapivé, že sme ho nedokázali odfotiť celý, nezmestil sa nám do obrazu vo foťáku :D
Kúsok odtiaľ sme našli aj Múzeum 9/11, kam sme sa ale nedostali, lebo tam bol strašne dlhý rad a to by sme museli hodiny čakať, no aspoň sme si pozreli 9/11 memorial, akýsi vodopád, postavený na mieste, kde stáli predtým dvojičky. Všade okolo boli vypísané mená obetí, ktoré umreli pri alebo po teroristickom útoku. Trochu sme sa tam pomotali, pofotili sme sme si všetko, čo sa len dalo a pokračovali sme v objavovaní NY. Našou ďalšou zastávkou bol Trinity Church, alebo

Kostol sv. Trojice, ktorý navštívila aj samotná Kráľovná Alžbeta II.
Kúsok odtiaľ sa nachádza aj Wall Street a Broadway, tak sme to nemohli vynechať a pokukali sme si aj New York Stock Exchange, čo je vlastne najväčšia a najznámejšia burza cenných papierov na svete.
Po ceste sme si pozreli aj obrovského bronzového býka, ktorý má symbolizovať silu voľného podnikania, no odfotiť sa s ním bolo skoro nemožné, toľko turistov tam čakalo na fotku. Neplánovane sme narazili aj na Trump building, 70 poschodový mrakodrap Donalda Trumpa, ktorý je tuším najvyššou budovou na svete. Pomaly ale isto sme sa už blížili k Soche Slobody, alebo presnejšie k miestu, odkiaľ sme sa mohli dostať na Staten Island, ostrov, na ktorom sa socha nachádza. Pri každom kroku sme narážali na podivných ľudí predávajúcich knihy o New Yorku alebo lístky na plavbu okolo sochy. Vedeli sme, že každú chvíľu jazdí trajekt, ktorý obchádza ostrov,  a ktorý je mimochodom zadarmo, takže sme nenaleteli, no často nás dostali do pomykova. Trajektom sme sa nakoniec aj odviezli na Staten Island a potom späť na Manhattan a síce sme už boli unavené, chceli sme ešte pozrieť Brooklinský most.
Ja som bola osobne trochu sklamaná zo Sochy Slobody, vo filmoch sa mi vždy zdala taká pompézna a obrovská, v skutočnosti je však omnoho menšia. No možno aj vďaka tomu, že ma fascinujú mosty, zahnal pocit sklamania práve pohľad na Brooklyn Bridge.
Ten sa mi zdal pompézny a obrovský.Chceli sme ho prejsť, alebo ak aj nie celý, tak aspoň do polovice, pretože je vraj odtiaľ krásny výhľad, no nevedeli sme nájsť vchod na most pre chodcov, takže to si asi necháme na niekedy inokedy :) Potom, ako sme si prešli okolie mosta, nasadli sme na metro a odviezli sme sa na Times Square, ktorý mal byť naším posledným bodom na zozname. Nakoniec sa však baby zhodli, že ak sme už tam, tak by sme mohli ísť pozrieť aj Empire State Building a Times Square si necháme na koniec, keďže je len kúsok od Penn Station (železničnej stanice). Keď sme však prišli k Empire State, už sme boli také unavené, že sme už ledva vnímali a preto sme to radšej vzdali a povedali si, že nám na jeden deň stačilo.
Neboli sme vnútri Empire State Buildingu, pretože plánujeme ísť do Rockefelerovho centra, odkiaľ je omnoho krajší výhľad. To si však rovnako ako aj Times Square, Soho či Central Park nechávame na niekedy inokedy. V pondelok nás totiž čaká výlet do Philadephie :) Celkovo mám z New Yorku zmiešané pocity, čakala som toho viac, lebo som do veľkej miery ovplyvnená televíznymi zábermi a filmami. V telke sú všetky mrakodrapy brané z toho najlepšieho uhľa, aby vyzerali ešte väčšie ako v skutočnosti, ale na živo mi prišiel NY iba ako špinavé, smradľavé, preplnené mesto, plné všetkých možných národností a kultúr. Bola som tam však len raz, takže nechcem vyvodzovať unáhlené závery. Určite tam ešte raz alebo dvakrát pôjdeme, takže sa mô názor ešte môže zmeniť. :)

Prvé dni v práci

Po príchode sme si dali jeden deň pauzy a v sobotu sme šli prvýkrát do práce. Už na pohovore so zamestnávateľom sme si vybrali pozíciu counter worker, teda predavač za prepážkou v obchode so sladkosťami (sweet shop). Takže sme pekne v sobotu nastúpili do práce, dostali sme modré a ružové tričká ako uniformu a začali sa spoznávať s nekonečným množstvom čokolád, cukríkov a sladkostí. Chvalabohu, máme tých najlepších šéfov v celom Jenkinsone, ktorí nám všetko  poukazovali a vysvetlili, no aj tak bol prvý deň trochu chaotický. Dostali sme aj rýchlokurz práce s dolármi. Napriek tomu, že vieme obe (ja a Mirka, Gréti s nami nerobí) celkom obstojne po anglicky, niekedy sme mali problém s americkými cukrovinkami a čokoládami, ktoré ú nás nie sú známe. Veľmi rýchlo sme prišli na to, že Američania majú divné chute. Veľmi obľúbené sú u nich čokolády s morskou soľou a všeobecne kombinácia sladko slaného. Napríklad tu majú slané praclíky v karameli a čokoláde, slané chipsy máčené v čokoláde, ale jedia aj iné divné veci, napríklad zmrzlinu si miešajú s pepsi alebo jedia vyprážané oreo. Napriek tomu, že sme často nevedeli, čo si ľudia pýtajú a dookola sme sa ich museli pýtať znovu, potom ďalších 10x poprosiť, aby nám ukázali, kde to videli, pretože aj keď sme im konečne porozumeli, sme to nevedeli nájsť, treba uznať, že sú Američania veľmi milí a trpezliví. Vždy, keď ma chytala panika a nevedela som, čo im dať, tak sa len usmievali a v pohodke sa mi to snažili vysvetliť a ešte ma aj chválili, ako dobre mi to ide :) Nemôžem povedať, že by som mala za tie dva týždne, ktoré tu pracujeme nepríjemného zákazníka. Dokonca štedro nechávajú aj sprepitné. Šokuje ma, že sa celkom zaujímajú, napríklad sa ma často pýtajú, odkiaľ som (najčastejšie typujú, že som z Ruska alebo Poľska), pýtajú sa na to, čo tu robíme, kam chceme cestovať, či nám nie je smutno za rodinou a tak. Proste mi vyvrátili všetky predstavy o Američanoch. Dokonca nie sú ani tlstí! Nedokážem sa prestať čudovať, že som za dva týždne videla asi len 2-3 skutočne obéznych ľudí. Nehovorím, že sú všetci modelky a modeli, ale majú priemerné postavy, ako Slováci. Ešte aj tí, ktorí nakupujú v tom našom Sweet Shope, a to nie len deti, skôr dospelí, na počudovanie nie sú vôbec obézni. Čo sa týka práce, tak pracujeme 6 dní v týždni, jeden deň máme voľno a väčšinou si môžeme vybrať, ktorý deň.

Od tretej do piatej máme zamestnanecké obedy, ktoré sú celkom v pohode, niekedy sa snažia pripraviť aj dačo so Slovenským nádychom (včera sme mali mäsové guľky s rajčinovou omáčkou, ale vraj tu už bola aj plnená paprika, no ja som tu vtedy ešte nebola). Z obeda si často vieme vziať jedlo aj na večeru a ak nie, tak chalani, ktorí robia vo fast foode alebo v Joyiho pizzéii nosia každý večer z práce čerstvú pizzu, ktorú by inak vyhodili, lebo sa nestihla predať. Toto je vec, ktorá mi tu celkom vadí, strašne plytvajú. So všetkým. Keď mi ukazovali, ako sa robí točená zmrzlina, natočili malú, vyhodili. Natočili strednú, vyhodili, natočili veľkú a tiež vyhodili. Vo sweet shope robíme jablká máčané v rôznych veciach, čokoláde, karameli, višňovej cukrovej poleve a kadečom inom. Pokiaľ jablko nie je dosť pekné vyhodí sa. Robíme aj cukrovú vatu. Ak nie je dosť pekná, vyhodí sa. Proste strašné plytvanie. Tu sa z ničoho nerobí veľký problém. Práve v tom sa líšia od Slovenských zamestnávateľov. A určite aj v tom, že sú strašne trpezliví. Všetko vysvetlia, aj 100 x ak treba, napr. nám vysvetľovali, ako sa dopĺňa Taffy, ďalšia z ich typických amerických sladkostí. Vyzeralo to asi takto: Vezmite si papier a pero. Prídete ku poličke s Taffy, na papier napíšete, čo chýba. Potom sa zohnete a pod poličkou nájdete vrecia plné s chýbajúcimi príchuťami. Odložíte na bok papier a rukou povykladáte chýbajúce Taffy... :D Mohla by som pokračovať, proste ako pre debilov, ale ak berieme, že toto je USA, tak sa ani nie je čomu čudovať. Američanky, ktoré s nami robia sú vcelku mimo. Niektoré napríklad doteraz nepočuli o Európskej Únii :)