Prvé dni v práci

Po príchode sme si dali jeden deň pauzy a v sobotu sme šli prvýkrát do práce. Už na pohovore so zamestnávateľom sme si vybrali pozíciu counter worker, teda predavač za prepážkou v obchode so sladkosťami (sweet shop). Takže sme pekne v sobotu nastúpili do práce, dostali sme modré a ružové tričká ako uniformu a začali sa spoznávať s nekonečným množstvom čokolád, cukríkov a sladkostí. Chvalabohu, máme tých najlepších šéfov v celom Jenkinsone, ktorí nám všetko  poukazovali a vysvetlili, no aj tak bol prvý deň trochu chaotický. Dostali sme aj rýchlokurz práce s dolármi. Napriek tomu, že vieme obe (ja a Mirka, Gréti s nami nerobí) celkom obstojne po anglicky, niekedy sme mali problém s americkými cukrovinkami a čokoládami, ktoré ú nás nie sú známe. Veľmi rýchlo sme prišli na to, že Američania majú divné chute. Veľmi obľúbené sú u nich čokolády s morskou soľou a všeobecne kombinácia sladko slaného. Napríklad tu majú slané praclíky v karameli a čokoláde, slané chipsy máčené v čokoláde, ale jedia aj iné divné veci, napríklad zmrzlinu si miešajú s pepsi alebo jedia vyprážané oreo. Napriek tomu, že sme často nevedeli, čo si ľudia pýtajú a dookola sme sa ich museli pýtať znovu, potom ďalších 10x poprosiť, aby nám ukázali, kde to videli, pretože aj keď sme im konečne porozumeli, sme to nevedeli nájsť, treba uznať, že sú Američania veľmi milí a trpezliví. Vždy, keď ma chytala panika a nevedela som, čo im dať, tak sa len usmievali a v pohodke sa mi to snažili vysvetliť a ešte ma aj chválili, ako dobre mi to ide :) Nemôžem povedať, že by som mala za tie dva týždne, ktoré tu pracujeme nepríjemného zákazníka. Dokonca štedro nechávajú aj sprepitné. Šokuje ma, že sa celkom zaujímajú, napríklad sa ma často pýtajú, odkiaľ som (najčastejšie typujú, že som z Ruska alebo Poľska), pýtajú sa na to, čo tu robíme, kam chceme cestovať, či nám nie je smutno za rodinou a tak. Proste mi vyvrátili všetky predstavy o Američanoch. Dokonca nie sú ani tlstí! Nedokážem sa prestať čudovať, že som za dva týždne videla asi len 2-3 skutočne obéznych ľudí. Nehovorím, že sú všetci modelky a modeli, ale majú priemerné postavy, ako Slováci. Ešte aj tí, ktorí nakupujú v tom našom Sweet Shope, a to nie len deti, skôr dospelí, na počudovanie nie sú vôbec obézni. Čo sa týka práce, tak pracujeme 6 dní v týždni, jeden deň máme voľno a väčšinou si môžeme vybrať, ktorý deň.

Od tretej do piatej máme zamestnanecké obedy, ktoré sú celkom v pohode, niekedy sa snažia pripraviť aj dačo so Slovenským nádychom (včera sme mali mäsové guľky s rajčinovou omáčkou, ale vraj tu už bola aj plnená paprika, no ja som tu vtedy ešte nebola). Z obeda si často vieme vziať jedlo aj na večeru a ak nie, tak chalani, ktorí robia vo fast foode alebo v Joyiho pizzéii nosia každý večer z práce čerstvú pizzu, ktorú by inak vyhodili, lebo sa nestihla predať. Toto je vec, ktorá mi tu celkom vadí, strašne plytvajú. So všetkým. Keď mi ukazovali, ako sa robí točená zmrzlina, natočili malú, vyhodili. Natočili strednú, vyhodili, natočili veľkú a tiež vyhodili. Vo sweet shope robíme jablká máčané v rôznych veciach, čokoláde, karameli, višňovej cukrovej poleve a kadečom inom. Pokiaľ jablko nie je dosť pekné vyhodí sa. Robíme aj cukrovú vatu. Ak nie je dosť pekná, vyhodí sa. Proste strašné plytvanie. Tu sa z ničoho nerobí veľký problém. Práve v tom sa líšia od Slovenských zamestnávateľov. A určite aj v tom, že sú strašne trpezliví. Všetko vysvetlia, aj 100 x ak treba, napr. nám vysvetľovali, ako sa dopĺňa Taffy, ďalšia z ich typických amerických sladkostí. Vyzeralo to asi takto: Vezmite si papier a pero. Prídete ku poličke s Taffy, na papier napíšete, čo chýba. Potom sa zohnete a pod poličkou nájdete vrecia plné s chýbajúcimi príchuťami. Odložíte na bok papier a rukou povykladáte chýbajúce Taffy... :D Mohla by som pokračovať, proste ako pre debilov, ale ak berieme, že toto je USA, tak sa ani nie je čomu čudovať. Američanky, ktoré s nami robia sú vcelku mimo. Niektoré napríklad doteraz nepočuli o Európskej Únii :)