Six Flags - Great Advanture

Mnoho z  "našich" Slovákov už v Six Flags bolo, ja som sa však tomu bránila, lebo je o mne všeobecne známe, že sa kolotočom vyhýbam tak, ako sa len dá. No keď skupinka našich prišla domov a boli celí nadšení a plní túžby ísť späť, povedala som si, že by som to mala skúsiť aj ja. Podarilo sa im nahovoriť ma hlavne na Safari, ktoré je súčasťou parku a ešte na to, že tam v skutočnosti nie sú kolotoče, ale dráhy podobné tej, aká bola aj v seriály Krok za Krokom. Tak sme sa teda ja a ďalší štyria vydali na cestu autobusom. Opäť to je miesto nie veľmi vzdialené od Point Pleasant, napriek tomu sme museli 2x prestupovať. Na miesto sme dorazili o 11-tej, pričom samotný park otváral len o 10:30, takže sme tam boli akurát na čas. Hneď potom, ako sme vystúpili z autobusu som si uvedomila, že dráha z Krok za Krokom bola oproti tým v Six Flags hračkárska. Riadne sa mi rozbúchalo srdce, keď som počula kričať a pískať ľudí sediacich na dráhe, ktorú sme sa rozhodli vyskúšať ako prvú - Supermana. Potom, ako sme si online kúpili vstupné, sme už nikde nemuseli platiť, len za jedlo a skrinky, do ktorých sme si odkladali veci (museli sme si ich odložiť). Tieto skrinky sa nachádzali skoro pri každej dráhe. Bola to nevyhnutnosť, pretože dráhy boli veľmi rýchle a išli dolu hlavou a kadejak inak, takže ak by niekomu niečo vypadlo z vrecka, pre ľudí stojacich pod dráhou by to mohlo byť nebezpečné. Počkali sme si na rad a nasadli na "Supermana". Keď nás zabezpečili, zrazu sa celé sedačky stočili do takého uhľa, že sme v podstate "ležali" na bruchu a išlo sa. Musím povedať, že aj napriek hrôze, ktorú prežívam pri podobných zážitkoch som si to celkom užila. Na videu to vyzerá, že sme šli pomaly, nenechajte sa však pomýliť, išlo to riadne rýchlo, len to na kamere asi nevidieť :D

Ako ďalší kolotoč sme sa rozhodli vyskúšať Green Lanterna (mimochodom jediný sfilmovaný komiks, ktorý sa mi nepáčil). Rovnako ako film, aj kolotoč bol strašný. Hneď prvá zarážajúca vec, ktorá ma vydesila bola, že sme na tejto dráhe stáli. Po stojačky nás pripútali a potom sme šli fakt divoko. Mňa to miestami hádzalo zo strany na stranu, doudierala som sa a skoro celý čas som mala zatvorené oči, pretože som sa bála, že sa povraciam. Ako som potom zistila, nebola som jediná, kto mal podobný problém, aj jediný chalan, ktorý sa tam s nami vydal, Lukáš, vystúpil z tejto dráhy celý zelený, dokonca sa cítil ešte horšie ako ja. 

Túto dráhu sme však potrebovali predýchať všetci, tak sme sa vydali najesť a trochu si naplánovať, ktoré kolotoče vyskúšame ako ďalšie.Po ceste k jedlu sme však ešte narazili na taký jeden pohodový "kolotoč", ktorý bol len strašne vysoký, ale inak nič moc. Vzalo nás to strašne vysoko a potom sme padákom (pomaly) padli dolu. Keďže ja a Lukáš sme neboli dosť odvážni, aby sme si sadli do kolotoča krátko po obede, rozhodli sme sa ísť najskôr na safari. Museli sme ísť krížom cez celý park, tak sme mali možnosť poobzerať si, čo kde je. Videli sme aj "podmorský svet", čo znamenalo asi tak jedného tuleňa a nejakých bobrov :D Ale samozrejme s nadsázkou, tých zvierat tam bolo viac, ale nevenovali sme im veľa pozornosti, keďže sme mali obmedzené množstvo času. Čo sa týka Safari, tak to bolo úžasné, mne osobne sa to veľmi páčilo. Išli sme klasickým safari autom a mali sme aj parádnu sprievodkyňu.Celé Safari bolo rozdelené na kontinenty a v rámci každého kontinentu sa nachádzali zvieratá, ktoré sú typické pre ten ktorý kontinent. Zvieratá boli klasicky voľne v prírode, dokonca sa nám stalo, že sa pštrosy posadili do cesty a tak sme ich museli autom obísť. Iba niektoré druhy boli ohradené, napríklad tigre. Okrem toho sme videli slony, nosorožce, žirafy, medvede, klokany a mnoho iného.
 Asi v polovici safari sme zastavili na mieste, kde boli žirafy a dalo sa s nimi za peniažky odfotiť. Tiež tam boli v teráriách rôzne plazy, korytnačky a samozrejme, obchod so suvenírmi. Pobudli sme tam asi 20 minút a potom sme pokračovali v safari, tentoraz už s inou sprievodkyňou. Keď sme vystúpili zo safari auta, postavili sme sa do radu na taký vodný kolotoč, kde sa jazdí po vode a celé vás to ošpliecha. Isto viete, aký myslím. Strašne som sa naň tešila, ale bol tam neskutočný rad ľudí a išlo to veľmi pomaly, tak sme to nakoniec vzdali a vydali sa na iné kolotoče. Ďalšia dráha, na ktorú sme šli bola asi moja obľúbená. Išlo o klasickú drevenú dráhu na štýl Krok za krokom, len omnoho, omnoho väčšiu. Neskutočne som sa bála, ale len na začiatku. Pri prvom "kopci" sme šli dolu tak strmo, až som sa nadvihla na sedadle a chytila ma panika, že sa nemám čoho držať a isto vypadnem, ale hneď ako som si uvedomila, že ma drží pás, som otvorila oči a už som si to užívala. Ešte trochu som sa obávala toho, že si buchnem hlavu, lebo mi prišli tie drevené konštrukcie nad našimi hlavami strašne nízko.Ale aj napriek tomu, keby sme mali viac času, isto by som naň ešte párkrát šla. :)

Baby potom šli na taký jeden, ktorý šiel asi 6x dolu hlavou v priebehu pár sekúnd, ja a Lukáš sme to videli tak, že to nie je nič pre nás a tak sme ich radšej počkali na lavičke. V rámci parku bola aj lanovka, ktorou sme sa chceli odviezť na druhú stranu parku, aby tí odvážnejší z nás mohli vyskúšať najvyššiu a najrýchlejšiu dráhu sveta (aspoň tak to uvádzali na letáčiku), Kingda Ka. Mali sme ale smolu, lebo keď sme sa viezli lanovkou, začalo pršať a z bezpečnostných dôvodov sa počas dažďa všetky kolotoče zastavia. Na hodinku sme sa teda schovali pred dažďom do jedného fast foodu a keď prestalo pršať, šli sme na dráhu, ktorá sa nachádzala pod zemou, keďže všetky ostatné ešte stále nepremávali. Baby ju našli náhodou, nevedeli sme čo očakávať. Ja som teda čakala nejakú pohodovú vyhliadkovú jazdu, no prekvapila som sa.
Išlo o riadnu dráhu, ktorá možno nebola taká desivá ako tie predchádzajúce, ale desilo ma to o to viac, že sme boli v úplnej tme a nevidela som, čo prichádza. Dievčatá ešte išli na ďalšie dva kolotoče, ktoré som ja odmietla (jeden z nich išiel tak, že ľudia sedeli otočení chrbtom, to by som už nevydržala :D ) a potom sme šli už len na "ruské" kolo, ktoré nám umožnilo vidieť celý Six Flags z výšky. Náš čas bol, bohužiaľ dosť závislý od autobusov, tak sme už pomaly museli ísť. Ešte sme museli nájsť správnu zastávku a vydržať tri hodiny v troch mega klimatizovaných autobusoch. Na prvej zastávke, kde sme prestupovali sme sa však rozhodli vzdať to a vzali sme si taxík, ktorým sme boli za 40 minút doma.

Atlantic City

Atlantic City je východnou a o dosť menšou alternatívou Las Vegas, ktoré sa nachádza na západe USA. Je to mesto kasín a outletov, o čom sme sa presvedčili aj na vlastné oči. Išli sme autobusom, museli sme 2x prestupovať, ale v skutočnosti to nie je moc ďaleko. Po ceste trochu aj popršalo, tak sme sa báli, aby sme v AC nezmokli, ale nakoniec sme mali krásne teplo, možno až príliš. Hneď po príchode sme si to namierili na Boardwalk, ktorý je vychýrený široko-ďaleko.
Po ceste sme sa opäť fotili pri každej hlúposti, napr. pri nápisoch na tráve, lodiach a tak :D Keď sme dorazili na Boardwalk, hneď sme zhodnotili, že je omnoho väčší ako ten náš, ale po chvíľke sme zistili aj to, že obchodíky sú menej kvalitné. Predávali tam samí Indovia a kvalita tovaru mi prišla ako u nás v čínskych obchodoch, tak sme si nič nekúpili. Po ceste sme sa zastavili ochutnať corn dog, ktorý bol v skutočnosti párok na paličke v sladkom kukuričnom cestíčku.

Nechutilo mi to, ale aspoň som vyskúšala niečo nové. Tiež sme si pochutnali na vyprážanom oreu, ktoré bolo na počudovanie chutné, keksík bol mäkký a dokonca to ani nebolo také sladké ako je tu všetko od vody až po chleba. Dlhší čas sme strávili v najlepšom kasíne v Atlantic City, v Ceasars. Išlo o niekoľko poschodovú budovu, pričom na jednom z poschodí boli len výherné automaty, na ďalšom sa hral len poker a ruleta atď.

My sme sa samozrejme hneď vrhli na automaty a síce sme nič nevyhrali, aspoň sme to skúsili. Jedinej Lenke sa vyplatila investícia, za vhodený dolár vyhrala  ďalších 13 dolárčekov. Pri jednom z automatov sa nám prihovorila teta sediaca vedľa nás, ktorej sa pozdával náš jazyk. Zistili sme, že je z Poľska, do USA sa presťahovali, keď mala 14. Dala nám veľmi užitočný tip, že pokiaľ sedíme pri automate, ani nemusíme hrať, máme zadarmo hocijaké pitie, takže sme to patrične aj využili. Našou poslednou zastávkou boli už len outlety, ktoré ponúkali super zľavy a neskutočne veľký výber. Nemôžem povedať, že by tu bolo oblečenie zadarmo, ale ceny značkových vecí sú v porovnaní s našimi cenami nižšie a zdôrazňujem, že tu je niekoľko násobne väčší výber. Pokúpili sme si, minuli peniažky a už len spokojne cestovali domkov :)

Streets of Philadelphia

Náš druhý výlet, ktorý sme sa rozhodli podniknúť, sa konal vo Philadelphii, piateho najväčšieoho mesta Spojených štátov a zároveň mesta tiež nie moc vzdialeného od Point Pleasant Beach. Tentoraz sme nešli vlakom, ale vzali sme si odvoz,ktorý nás vysadil pred Múzeom umenia (Museum of Art). Odtiaľ sme sa presunuli len o kúsok na schody, kde sa natáčal film Rocky - teda pamätná časť, keď trénoval a behal hore-dolu po schodoch, aby nabral kondičku. Okrem toho, že sme sa fotili, sme natočili aj krátke
videjko, ako bežíme po schodoch, ale toto video sa ku mne ešte zatiaľ nedostalo. Neboli sme za trápnych, pretože to robilo veľa ľudí, teda nieže by sa natáčali, ale behali po schodoch. Hneď pri schodoch bola aj socha Rockyho, kde sme sa, samozrejme, tiež museli pofotiť, inak by to nešlo. Po chvíľke nás oslovil jeden černoch, že nás všetkých odfotí a síce sme sa báli, že nám odbehne s foťákom, odfotil nás z rôznych uhlov a musím uznať, že celkom dobre.

No potom to prišlo, chcel od nás peniaze :D Bezcitne sme ho odmietli a od Rockyho sochy sme si išli pozrieť Washington Monument, ktorý zobrazoval Georga Washingtona počas americkej vojny za nezávislosť. Po ceste k ďalšej zastávke sme videli kostol sv. Francisa Xaviera (St. Francis Xavier Church), ktorý asi ani nie je moc známy, skôr bol len pekný. Všade naokolo sme videli samých černochov. Ako sme zistili, mesto Philadephia je obývaná viac černochmi ako belochmi a to bolo úplne aj vidieť. Túlali sme sa po centre až sme narazili na Roden Museum, ktoré dýchalo gréckou atmosférou.
Vchod stráži socha nazývaná The Thinker a potom, ako sme vstúpili nás ohromila krásna vôňa levandule a pohľad na park.

Celé mesto ma milo prekvapilo tým, že tam bolo strašne veľa zelene, samé parky, fontány, všade lavičky, stromíky, proste som si to mesto veľmi zaľúbila. Páčilo sa mi omnoho viac ako New York, ktorý je podľa môjho skromného  názoru a jednorazovej skúsenosti preceňovaný. Philly mi prišla omnoho pokojnejšia, čistejšia, zelenšia a menej smradľavá a menej preplnená.

Na naše prekvapenie sme na našich potulkách narazili aj na slovenskú vlajku, pod ktorou bol síce nesprávne napísaný názov krajiny, ale aj tak to potešilo (bolo tam Slovac Republic, namiesto Slovak republic). V meste sme si trochu aj nakúpili, čím som hlavne ja prekvapená, pretože ja neznášam nakupovať, ale odkedy som v USA, sa tento môj negatívny názor na nakupovanie rapídne zmenil :D
O niečo neskôr sme navštívili Eastern State Penitetiary, väznicu, podľa ktorej bolo navrhnutých aj mnoho ďalších väzníc na svete. Je to tiež väzenie, kde sedel slávny Al Capone a kopec ďalších mafiánov jeho doby. Celá väznica bola strašne veľká, dalo by sa tam stráviť aj deň-dva, no toľko času sme nemali, tak sme to vzali ako z rýchlika.

Prešli sme si tie najzaujímavejšie časti, ako bola spomínaná Al Caponeho cela, lekárska miestnosť, niekoľko ďalších ciel, elektrické kreslo, samotky a tiež tunel, cez ktorý utiekol jeden z väzňov (počas fungovania väznice bolo len 10 pokusov o útek, ale podarilo sa to len jednému väzňovi a aj toho po troch hodinách chytili). Bolo mi ľúto, že sme toho nestihli viac, lebo tam toho bolo naozaj čo vidieť, ale ak sme chceli vidieť aj ostatné zaujímavosti mesta, museli sme ísť.
Keďže sme sa rozdelili, pretože viacero ľudí nechcelo vidieť väznicu a boli sme dohodnutí, že sa stretneme v LOVE parku a my sme samozrejme meškali, museli sme si pohnúť. Doslova sme prebehli mestom a dorazili na miesto stretnutia asi o pol hodinu neskôr. Ale Love Park bol krásny, bola tam ďalšia fontána a socha (alebo ako to nazvať) s nápisom LOVE, ktorá sa objavuje aj v rôznych filmoch či na pohľadniciach. Potom sme sa zastavili jesť, v McDonalde :) Ja som tam síce nejedla, dala som si burger v klasickej burgrárni a veľmi mi chutil (môj prvý americký hamburger), ale v mekáči som si dala aspoň ľadovú kávu, pretože bolo mega teplo.
Ešte nám ostávalo pozrieť si najväčšiu atrakciu vo Philly, The Liberty Bell (Zvon slobody), ktorý sa viaže k niekoľkým americkým udalostiam, ako bola občianska vojna alebo vojna za nezávislosť. Aj v okolí múzea, kde bol zvon bolo plno zelene, tak sme si tam trochu oddýchli, posedeli a vydali sme sa na našu predposlednú zastávku, Reading Terminal Market, akúsi tržnicu s jedlom, kde nás hlavne zaujímali Amiši :D Našli sme tam veľa kulinárskych čúd, ale aj chutné a hlavne čerstvé ovocie, ktoré sa tu často len tak nevidí. Už nám chýbal len jeden bod zo zoznamu, a to Franklin square, ktorý je tiež pekným parkčíkom. Deň sa už blížil ku koncu a my sme boli dohodnutí s naším odvozom, že sa stretneme pri Museum of Art, kde nás ráno vysadil. Už sa stmievalo a tak sme mali šancu vidieť po ceste aj krásny vysvietený most Benjamina Franklina a tiež krásnu nočnú Philly. Je to mesto, ktoré sa určite oplatí vidieť, podľa mňa má všetko, čo New Yorku chýba, pritom tam nájdete všetko, čo potrebujete. Našou ďalšou zastávkou je Atlantic City, mesto outletov a kasín, tak sa mám na čo tešiť  :)

Výlet do New Yorku

Po týždni práce sme dostali voľno, tak sme sa rozhodli konečne navštíviť New York, ktorý je iba kúsok od Point Pleasant Beach - mesta, v ktorom momentálne žijeme. Ráno sme si vzali vlak, ktorým sme boli za necelé dve hodiny v New Yorku, na Pennsylvania Station. Išlo nás dosť veľa, možno aj 15, ale hneď na stanici sme sa rozdelili, pretože viacerí už v NY boli a tak sme mali rozličné plány. Ja a ďalšie 4 baby sme sa rozhodli vydať sa naprieč New Yorkom pešo, aby sme mohli nasať čo najviac jeho atmosféry. Naším cieľom bolo pochodiť čo najviac z Manhattanu a myslím, že sa nám to aj celkom podarilo. Po tom, ako sme vyšli zo stanice, sme sa hneď ocitli pred Madison Square Garden, kde sa bežne hrajú zápasy New York Rangers alebo aj mnoho koncertov.
Našou prvou "riadnou" zastávkou mal byť memorial 9/11 venovaný pamiatke zosnulým pri útoku na dvojičky. Riadne sme sa našliapali, pretože to bolo naozaj ďaleko od stanice, plus sme sa fotili na každom kroku, doslova pri každej poštovej schránke či požiarnom schodisku. Ja som osobne prvé dve-tri hodiny ani nemala pocit, že som v New Yorku, a to ani napriek yellow cabom (žltým taxíkom) jazdiacim všade po Manhattane, obrovským davom všade naokolo, či neuveriteľne vysokým budovám, ktoré však stále neboli mrakodrapmi. Po ceste sme sa zastavili na kávu a bagetku v jednej "bagetérii". Musím povedať, že som hádam ešte lepšiu balenú bagetu nejedla, bola čerstvá, chrumkavá a naozaj veľmi chutná. Táto bagetéria sa pýšila tým, že robia každý deň čerstvé bagety a tie, ktoré sa počas dňa nepredajú, putujú bezdomovcom, čo mi príde ako veľmi milé gesto. Pri platení som im chcela nechať sprepitné, pretože tu to je normálna vec, ale predavačka si ho nechcela nechať, vraj to je až dolár, mám si ho vziať :) Bola som prekvapená, pretože v Point Pleasant sa nad tým nikto nepozastavuje, proste sa hodí pár drobných alebo dolár/dva do nádobky na tipsy a ide sa ďalej.

Po tejto krátkej prestávke sme pokračovali v našej púti a čím viac sme sa približovali k nášmu cieľmu, tým vyššie budovy sa okolo nás nachádzali. Prekvapivé bolo, že napriek tomu, že sme boli v obrovskej železnej džungli, skoro na každej ulici, na každom rohu boli stromy, kvety alebo proste kúsok prírody. Rovnako ako aj na strechách výškových budov bolo vidieť rastlinky a stromky. Po niekoľkých hodinách šliapania sme konečne došli k obrovitánskemu mrakodrapu, o ktorom sme zistili, že je to One World Trade Center, nazývaný aj Freedom Tower. WTC je štvrtým najvyšším mrakodrapom na svete, preto ani nie je prekvapivé, že sme ho nedokázali odfotiť celý, nezmestil sa nám do obrazu vo foťáku :D
Kúsok odtiaľ sme našli aj Múzeum 9/11, kam sme sa ale nedostali, lebo tam bol strašne dlhý rad a to by sme museli hodiny čakať, no aspoň sme si pozreli 9/11 memorial, akýsi vodopád, postavený na mieste, kde stáli predtým dvojičky. Všade okolo boli vypísané mená obetí, ktoré umreli pri alebo po teroristickom útoku. Trochu sme sa tam pomotali, pofotili sme sme si všetko, čo sa len dalo a pokračovali sme v objavovaní NY. Našou ďalšou zastávkou bol Trinity Church, alebo

Kostol sv. Trojice, ktorý navštívila aj samotná Kráľovná Alžbeta II.
Kúsok odtiaľ sa nachádza aj Wall Street a Broadway, tak sme to nemohli vynechať a pokukali sme si aj New York Stock Exchange, čo je vlastne najväčšia a najznámejšia burza cenných papierov na svete.
Po ceste sme si pozreli aj obrovského bronzového býka, ktorý má symbolizovať silu voľného podnikania, no odfotiť sa s ním bolo skoro nemožné, toľko turistov tam čakalo na fotku. Neplánovane sme narazili aj na Trump building, 70 poschodový mrakodrap Donalda Trumpa, ktorý je tuším najvyššou budovou na svete. Pomaly ale isto sme sa už blížili k Soche Slobody, alebo presnejšie k miestu, odkiaľ sme sa mohli dostať na Staten Island, ostrov, na ktorom sa socha nachádza. Pri každom kroku sme narážali na podivných ľudí predávajúcich knihy o New Yorku alebo lístky na plavbu okolo sochy. Vedeli sme, že každú chvíľu jazdí trajekt, ktorý obchádza ostrov,  a ktorý je mimochodom zadarmo, takže sme nenaleteli, no často nás dostali do pomykova. Trajektom sme sa nakoniec aj odviezli na Staten Island a potom späť na Manhattan a síce sme už boli unavené, chceli sme ešte pozrieť Brooklinský most.
Ja som bola osobne trochu sklamaná zo Sochy Slobody, vo filmoch sa mi vždy zdala taká pompézna a obrovská, v skutočnosti je však omnoho menšia. No možno aj vďaka tomu, že ma fascinujú mosty, zahnal pocit sklamania práve pohľad na Brooklyn Bridge.
Ten sa mi zdal pompézny a obrovský.Chceli sme ho prejsť, alebo ak aj nie celý, tak aspoň do polovice, pretože je vraj odtiaľ krásny výhľad, no nevedeli sme nájsť vchod na most pre chodcov, takže to si asi necháme na niekedy inokedy :) Potom, ako sme si prešli okolie mosta, nasadli sme na metro a odviezli sme sa na Times Square, ktorý mal byť naším posledným bodom na zozname. Nakoniec sa však baby zhodli, že ak sme už tam, tak by sme mohli ísť pozrieť aj Empire State Building a Times Square si necháme na koniec, keďže je len kúsok od Penn Station (železničnej stanice). Keď sme však prišli k Empire State, už sme boli také unavené, že sme už ledva vnímali a preto sme to radšej vzdali a povedali si, že nám na jeden deň stačilo.
Neboli sme vnútri Empire State Buildingu, pretože plánujeme ísť do Rockefelerovho centra, odkiaľ je omnoho krajší výhľad. To si však rovnako ako aj Times Square, Soho či Central Park nechávame na niekedy inokedy. V pondelok nás totiž čaká výlet do Philadephie :) Celkovo mám z New Yorku zmiešané pocity, čakala som toho viac, lebo som do veľkej miery ovplyvnená televíznymi zábermi a filmami. V telke sú všetky mrakodrapy brané z toho najlepšieho uhľa, aby vyzerali ešte väčšie ako v skutočnosti, ale na živo mi prišiel NY iba ako špinavé, smradľavé, preplnené mesto, plné všetkých možných národností a kultúr. Bola som tam však len raz, takže nechcem vyvodzovať unáhlené závery. Určite tam ešte raz alebo dvakrát pôjdeme, takže sa mô názor ešte môže zmeniť. :)

Prvé dni v práci

Po príchode sme si dali jeden deň pauzy a v sobotu sme šli prvýkrát do práce. Už na pohovore so zamestnávateľom sme si vybrali pozíciu counter worker, teda predavač za prepážkou v obchode so sladkosťami (sweet shop). Takže sme pekne v sobotu nastúpili do práce, dostali sme modré a ružové tričká ako uniformu a začali sa spoznávať s nekonečným množstvom čokolád, cukríkov a sladkostí. Chvalabohu, máme tých najlepších šéfov v celom Jenkinsone, ktorí nám všetko  poukazovali a vysvetlili, no aj tak bol prvý deň trochu chaotický. Dostali sme aj rýchlokurz práce s dolármi. Napriek tomu, že vieme obe (ja a Mirka, Gréti s nami nerobí) celkom obstojne po anglicky, niekedy sme mali problém s americkými cukrovinkami a čokoládami, ktoré ú nás nie sú známe. Veľmi rýchlo sme prišli na to, že Američania majú divné chute. Veľmi obľúbené sú u nich čokolády s morskou soľou a všeobecne kombinácia sladko slaného. Napríklad tu majú slané praclíky v karameli a čokoláde, slané chipsy máčené v čokoláde, ale jedia aj iné divné veci, napríklad zmrzlinu si miešajú s pepsi alebo jedia vyprážané oreo. Napriek tomu, že sme často nevedeli, čo si ľudia pýtajú a dookola sme sa ich museli pýtať znovu, potom ďalších 10x poprosiť, aby nám ukázali, kde to videli, pretože aj keď sme im konečne porozumeli, sme to nevedeli nájsť, treba uznať, že sú Američania veľmi milí a trpezliví. Vždy, keď ma chytala panika a nevedela som, čo im dať, tak sa len usmievali a v pohodke sa mi to snažili vysvetliť a ešte ma aj chválili, ako dobre mi to ide :) Nemôžem povedať, že by som mala za tie dva týždne, ktoré tu pracujeme nepríjemného zákazníka. Dokonca štedro nechávajú aj sprepitné. Šokuje ma, že sa celkom zaujímajú, napríklad sa ma často pýtajú, odkiaľ som (najčastejšie typujú, že som z Ruska alebo Poľska), pýtajú sa na to, čo tu robíme, kam chceme cestovať, či nám nie je smutno za rodinou a tak. Proste mi vyvrátili všetky predstavy o Američanoch. Dokonca nie sú ani tlstí! Nedokážem sa prestať čudovať, že som za dva týždne videla asi len 2-3 skutočne obéznych ľudí. Nehovorím, že sú všetci modelky a modeli, ale majú priemerné postavy, ako Slováci. Ešte aj tí, ktorí nakupujú v tom našom Sweet Shope, a to nie len deti, skôr dospelí, na počudovanie nie sú vôbec obézni. Čo sa týka práce, tak pracujeme 6 dní v týždni, jeden deň máme voľno a väčšinou si môžeme vybrať, ktorý deň.

Od tretej do piatej máme zamestnanecké obedy, ktoré sú celkom v pohode, niekedy sa snažia pripraviť aj dačo so Slovenským nádychom (včera sme mali mäsové guľky s rajčinovou omáčkou, ale vraj tu už bola aj plnená paprika, no ja som tu vtedy ešte nebola). Z obeda si často vieme vziať jedlo aj na večeru a ak nie, tak chalani, ktorí robia vo fast foode alebo v Joyiho pizzéii nosia každý večer z práce čerstvú pizzu, ktorú by inak vyhodili, lebo sa nestihla predať. Toto je vec, ktorá mi tu celkom vadí, strašne plytvajú. So všetkým. Keď mi ukazovali, ako sa robí točená zmrzlina, natočili malú, vyhodili. Natočili strednú, vyhodili, natočili veľkú a tiež vyhodili. Vo sweet shope robíme jablká máčané v rôznych veciach, čokoláde, karameli, višňovej cukrovej poleve a kadečom inom. Pokiaľ jablko nie je dosť pekné vyhodí sa. Robíme aj cukrovú vatu. Ak nie je dosť pekná, vyhodí sa. Proste strašné plytvanie. Tu sa z ničoho nerobí veľký problém. Práve v tom sa líšia od Slovenských zamestnávateľov. A určite aj v tom, že sú strašne trpezliví. Všetko vysvetlia, aj 100 x ak treba, napr. nám vysvetľovali, ako sa dopĺňa Taffy, ďalšia z ich typických amerických sladkostí. Vyzeralo to asi takto: Vezmite si papier a pero. Prídete ku poličke s Taffy, na papier napíšete, čo chýba. Potom sa zohnete a pod poličkou nájdete vrecia plné s chýbajúcimi príchuťami. Odložíte na bok papier a rukou povykladáte chýbajúce Taffy... :D Mohla by som pokračovať, proste ako pre debilov, ale ak berieme, že toto je USA, tak sa ani nie je čomu čudovať. Američanky, ktoré s nami robia sú vcelku mimo. Niektoré napríklad doteraz nepočuli o Európskej Únii :)

Konečná zastávka: Point Pleasant Beach

Náš deň odchodu prišiel rýchlejšie, ako sme čakali a zrazu sme sa pristihli, že máme do odletu posledných pár hodín, no plavky stále žiadne. Nakoniec sa však podarilo včas všetko pokúpiť a tak sme sa začali baliť. Jediná vec, ktorú neznášam viac ako je vybalovanie je práve balenie a tak som to odkladala pokiaľ sa to len dalo. Kufor som vytiahla až okolo deviatej večer, pričom sme leteli o 9-tej v ďalšie ráno. Až o jedenástej som sa do toho skutočne "oprela"a vtedy dostala možnosť prejaviť sa aj moja kombinatorika, pretože nech som si o sebe myslela, že som hocijako minimalistická, môj kufor a aj príručná batožina boli stále ťažšie ako je povolený limit (23 kg a 8kg) . Z domu sme mali vyrážať o 3:45 a preto som si nastavila budík na 2:30. Večer som mala v pláne dokončiť svoj posledný článok do časopisu, ale podarilo sa mi to až o druhej ráno, a tak som sa rozhodla, že mi už ten dvadsať minútový spánok veľmi nepomôže a až do pol tretej som hrala takú jednu návykovú hru (Farm Heroes Saga - vďaka, Betka, za tip ;) ). Na letisko v Budapešti sme prišli okolo 5:45. Náš check in sa mal otvoriť až o 7:10, ale spoločnosti, ktorou sme leteli (LOT) sa niečo stalo so systémom a nakoniec sme sa na let prihlasovali až od 8-mej. Aj pri nástupe sme sa omeškali a celkovo náš let meškal až 50 minút. Prestupovať sme mali vo Varšave (na prestup sme tam mali mať pôvodne len hodinu a trištvrte) kde sme sa na letisku trochu aj stratili a keď sme sa konečne mohli zacheckinovať, zistili sme, že už je uzavretý. Dosť nám horelo pod zadkom, báli sme sa, že nás nevpustia na lietadlo, ale nakoniec sa to hlavne vďaka ochotnému personálu podarilo. Náš let z Varšavy do New Yorku trval
skoro 10 hodín (bolo to nekonečné, strašné, mega dlhé...). Na letisku sme čakali ďalšie dve hodiny, kvôli pasovej kontrole a potom sme zistili, že Grétke sa stratila batožina (v ktorej som mala nejaké oblečko a kozmetiku, pretože sa už do mojej batožiny nezmestila). Opäť chvíľu trvalo, pokiaľ sme vyplnili papiere ohľadom straty batožiny, no a okolo 7-mej (miestneho času, doma mohlo byť okolo jednej ráno) sme sa konečne dostali z letiska. Nastúpili sme na airtrain, ktorý nás zdarma vzal na Jamaica station a odtiaľ sme sa odviezli vlakom na Penn station (železničná stanica v NY).
Tam sme opäť poblúdili, keďže to tam je celkom veľké a vlastne sme ani nevedeli, kam chceme ísť. Kúpili sme si lístky na Bayside, pričom sme mali ísť na Bayhead, ale vďakabohu, sme si náš omyl uvedomili ešte skôr, ako sme nastúpili na zlý vlak. Lístky stáli po 10 dolárov, tak sme sa ich rozhodli vrátiť. Teta pri okienku ma riadne "pokarhala" (slušná verzia slova, ktoré som pôvodne chcela použiť), ale nakoniec nám vrátila peniaze a poradila správny vlak. Potom sme ešte raz prestúpili v už spomínanom Beyheade a konečne sme okolo jednej v noci (nášho času o šiestej ráno) dorazili do Point Pleasant Beach, kde budeme pracovať celých 11 týždňov. Čiže po 47 hodinách bez spánku som dorazila do cieľa, teda do typického amerického papierového domu s terasou, obývaného ďalšími 40 študentmi zo Slovenska, Taiwanu, Chorvátsku, Česka a Bieloruska.
Izba, v ktorej bývame je trochu malinká, zatiaľ tu nás je 4, ale o dva dni by mala doraziť ešte jedna baba. Prvý deň po príchode sme nepracovali, boli sme sa popozerať po okolí, na pláži pri oceáne a zoznamovali sme sa. Boli sme si v meste spraviť bankový účet (Bank of America) a nakúpiť nejaké potraviny. Tie sú tu nehorázne drahé, hlavne zelenina, ktorá ani nie je v každom obchode ako u nás. Zatiaľ to však vyzerá super, vyhla som sa aj jet lagu, no dievčatá sa v prvý deň potrápili (bolesť hlavy, únava, nechutenstvo...). Ide predsa len o 6 hodinový časový posun. Tiež sme sa boli ukázať v práci, kde budeme pracovať (Sweet shop) a potom sme trochu aj zmokli. Počasie je ďalšia vec, na ktorú si tu treba špeciálne zvykať, vzduch je vlhký, posledné dni je stále zamračené (podľa domácich to tu však tak nebýva), ale teplo tu je riadne (skôr dusno). Na druhej strane je však v noci celkom chladno.Zatiaľ nás obchádza aj kultúrny šok, na typický pozdrav How are you či americkú vlajku na skoro každom dome sme boli pripravené, s angličtinou sme zatiaľ problém nemali a hádam ani nebudeme. Náš prvý pracovný deň je 20. júna (sobota), akurát ten najrušnejší deň v týždni, takže si ho užijeme :)

Čas plnenia snov

Amerika, krajina nekonečných možností a splnených snov, je vysnívanou destináciou mnohých cestovateľských dobrodruhov. Ja teda nie som žiadny dobrodruh, práve naopak, mám rada svoju komfortnú zónu a len málo vecí ma donúti ju opustiť. Napriek tomu som vždy snívala, že sa raz stratím v dave na Times Squere, navštívim Alcatraz, skúsim svoje šťastie v Las Vegas či sa nechám uchvátiť knižnicou na Harvarde. Potom, ako mnoho mojich spolužiakov Ameriku v rámci programu Work and Travel navštívilo (niektorí aj viackrát), som sa rozhodla, že to je príležitosť, ktorú by bola škoda nevyužiť. Možnosť pracovať a cestovať v USA počas celého leta ponúka viacero agentúr, ale ja som si aj kvôli pozitívnym skúsenostiam mojich známych vybrala práve CCUSA. V januári som sa teda zaregistrovala na ich stránke a vyplnila trochu zdĺhavý dotazník ohľadom mojich predchádzajúcich pracovných skúsenostiach, vlastnostiach, schopnostiach, preferenciách v oblasti práce atď. Dlhšiu dobu sa nič nedialo, potom však začali chodiť na mail pracovné ponuky rôznych zábavných parkov, hotelových komplexov, reštaurácií, kempov... Pozície boli rôzne, od čašníkov, kuchárov, chyžných cez plavčíkov až po predavačov vstupeniek. Už si len stačilo vybrať. Keďže necestujem sama (toľko odvahy by som nenaškrabala za celý život), po dlhšom zvažovaní možností a odporúčaní sme si s babami vybrali Jenkinson´s Broadwalk v štáte New Jersey. Stále to však bolo viac-menej nezáväzné, museli sme najskôr absolvovať pohovor s agentúrou, samozrejme, v anglickom jazyku. Následne sme sa zúčastnili tzv. Job Fair, čo bol prakticky pohovor so zamestnávateľom, v našom prípade HR manažérom Jenksu (Jenkinson´s Broadwalk - familiárne). Zamestnávateľ nám po krátkom pohovore ponúkol zmluvu, vybrali sme si pozície, ktoré nás zaujali, dohodli sa na dátumoch začatia a ukončenia práce, vypočuli si pravidlá, ktoré budeme musieť v USA dodržiavať a podpísali sme zmluvu. Už nám ostávalo vybaviť si víza a kúpiť letenku. V našom prípade sa nám podarilo "odchytiť" cenovo výhodnú letenku ešte predtým, ako sme absolvovali vízový pohovor, ktorý nám vybavila agentúra. Aj ten však prebehol bez problémov a dnes sa už môžeme pýšiť nie moc peknými vízovými fotkami v pase. Víza, ktoré máme (J1), nám umožňujú pracovať a následne 30 dní cestovať po štátoch. Jedinou podmienkou je, že sa musíme vrátiť pred začatím nového školského roka. Vyzerá to tak, že je už všetko pripravené a my tri sa môžeme konečne vydať do sveta a zažiť si dobrodružstvo, na ktoré budeme dlho spomínať. Už ostáva len jediná maličkosť, úspešne ukončiť skúškové :)