Náš deň odchodu prišiel rýchlejšie, ako sme čakali a zrazu sme sa pristihli, že máme do odletu posledných pár hodín, no plavky stále žiadne. Nakoniec sa však podarilo včas všetko pokúpiť a tak sme sa začali baliť. Jediná vec, ktorú neznášam viac ako je vybalovanie je práve balenie a tak som to odkladala pokiaľ sa to len dalo. Kufor som vytiahla až okolo deviatej večer, pričom sme leteli o 9-tej v ďalšie ráno. Až o jedenástej som sa do toho skutočne "oprela"a vtedy dostala možnosť prejaviť sa aj moja kombinatorika, pretože nech som si o sebe myslela, že som hocijako minimalistická, môj kufor a aj príručná batožina boli stále ťažšie ako je povolený limit (23 kg a 8kg) . Z domu sme mali vyrážať o 3:45 a preto som si nastavila budík na 2:30. Večer som mala v pláne dokončiť svoj posledný článok do časopisu, ale podarilo sa mi to až o druhej ráno, a tak som sa rozhodla, že mi už ten dvadsať minútový spánok veľmi nepomôže a až do pol tretej som hrala takú jednu návykovú hru (Farm Heroes Saga - vďaka, Betka, za tip ;) ). Na letisko v Budapešti sme prišli okolo 5:45. Náš check in sa mal otvoriť až o 7:10, ale spoločnosti, ktorou sme leteli (LOT) sa niečo stalo so systémom a nakoniec sme sa na let prihlasovali až od 8-mej. Aj pri nástupe sme sa omeškali a celkovo náš let meškal až 50 minút. Prestupovať sme mali vo Varšave (na prestup sme tam mali mať pôvodne len hodinu a trištvrte) kde sme sa na letisku trochu aj stratili a keď sme sa konečne mohli zacheckinovať, zistili sme, že už je uzavretý. Dosť nám horelo pod zadkom, báli sme sa, že nás nevpustia na lietadlo, ale nakoniec sa to hlavne vďaka ochotnému personálu podarilo. Náš let z Varšavy do New Yorku trval
skoro 10 hodín (bolo to nekonečné, strašné, mega dlhé...). Na letisku sme čakali ďalšie dve hodiny, kvôli pasovej kontrole a potom sme zistili, že Grétke sa stratila batožina (v ktorej som mala nejaké oblečko a kozmetiku, pretože sa už do mojej batožiny nezmestila). Opäť chvíľu trvalo, pokiaľ sme vyplnili papiere ohľadom straty batožiny, no a okolo 7-mej (miestneho času, doma mohlo byť okolo jednej ráno) sme sa konečne dostali z letiska. Nastúpili sme na airtrain, ktorý nás zdarma vzal na Jamaica station a odtiaľ sme sa odviezli vlakom na Penn station (železničná stanica v NY).
Tam sme opäť poblúdili, keďže to tam je celkom veľké a vlastne sme ani nevedeli, kam chceme ísť. Kúpili sme si lístky na Bayside, pričom sme mali ísť na Bayhead, ale vďakabohu, sme si náš omyl uvedomili ešte skôr, ako sme nastúpili na zlý vlak. Lístky stáli po 10 dolárov, tak sme sa ich rozhodli vrátiť. Teta pri okienku ma riadne "pokarhala" (slušná verzia slova, ktoré som pôvodne chcela použiť), ale nakoniec nám vrátila peniaze a poradila správny vlak. Potom sme ešte raz prestúpili v už spomínanom Beyheade a konečne sme okolo jednej v noci (nášho času o šiestej ráno) dorazili do Point Pleasant Beach, kde budeme pracovať celých 11 týždňov. Čiže po 47 hodinách bez spánku som dorazila do cieľa, teda do typického amerického papierového domu s terasou, obývaného ďalšími 40 študentmi zo Slovenska, Taiwanu, Chorvátsku, Česka a Bieloruska.
Izba, v ktorej bývame je trochu malinká, zatiaľ tu nás je 4, ale o dva dni by mala doraziť ešte jedna baba. Prvý deň po príchode sme nepracovali, boli sme sa popozerať po okolí, na pláži pri oceáne a zoznamovali sme sa. Boli sme si v meste spraviť bankový účet (Bank of America) a nakúpiť nejaké potraviny. Tie sú tu nehorázne drahé, hlavne zelenina, ktorá ani nie je v každom obchode ako u nás. Zatiaľ to však vyzerá super, vyhla som sa aj jet lagu, no dievčatá sa v prvý deň potrápili (bolesť hlavy, únava, nechutenstvo...). Ide predsa len o 6 hodinový časový posun. Tiež sme sa boli ukázať v práci, kde budeme pracovať (Sweet shop) a potom sme trochu aj zmokli. Počasie je ďalšia vec, na ktorú si tu treba špeciálne zvykať, vzduch je vlhký, posledné dni je stále zamračené (podľa domácich to tu však tak nebýva), ale teplo tu je riadne (skôr dusno). Na druhej strane je však v noci celkom chladno.Zatiaľ nás obchádza aj kultúrny šok, na typický pozdrav How are you či americkú vlajku na skoro každom dome sme boli pripravené, s angličtinou sme zatiaľ problém nemali a hádam ani nebudeme. Náš prvý pracovný deň je 20. júna (sobota), akurát ten najrušnejší deň v týždni, takže si ho užijeme :)
Náš deň odchodu prišiel rýchlejšie, ako sme čakali a zrazu sme sa pristihli, že máme do odletu posledných pár hodín, no plavky stále žiadne. Nakoniec sa však podarilo včas všetko pokúpiť a tak sme sa začali baliť. Jediná vec, ktorú neznášam viac ako je vybalovanie je práve balenie a tak som to odkladala pokiaľ sa to len dalo. Kufor som vytiahla až okolo deviatej večer, pričom sme leteli o 9-tej v ďalšie ráno. Až o jedenástej som sa do toho skutočne "oprela"a vtedy dostala možnosť prejaviť sa aj moja kombinatorika, pretože nech som si o sebe myslela, že som hocijako minimalistická, môj kufor a aj príručná batožina boli stále ťažšie ako je povolený limit (23 kg a 8kg) . Z domu sme mali vyrážať o 3:45 a preto som si nastavila budík na 2:30. Večer som mala v pláne dokončiť svoj posledný článok do časopisu, ale podarilo sa mi to až o druhej ráno, a tak som sa rozhodla, že mi už ten dvadsať minútový spánok veľmi nepomôže a až do pol tretej som hrala takú jednu návykovú hru (Farm Heroes Saga - vďaka, Betka, za tip ;) ). Na letisko v Budapešti sme prišli okolo 5:45. Náš check in sa mal otvoriť až o 7:10, ale spoločnosti, ktorou sme leteli (LOT) sa niečo stalo so systémom a nakoniec sme sa na let prihlasovali až od 8-mej. Aj pri nástupe sme sa omeškali a celkovo náš let meškal až 50 minút. Prestupovať sme mali vo Varšave (na prestup sme tam mali mať pôvodne len hodinu a trištvrte) kde sme sa na letisku trochu aj stratili a keď sme sa konečne mohli zacheckinovať, zistili sme, že už je uzavretý. Dosť nám horelo pod zadkom, báli sme sa, že nás nevpustia na lietadlo, ale nakoniec sa to hlavne vďaka ochotnému personálu podarilo. Náš let z Varšavy do New Yorku trval
skoro 10 hodín (bolo to nekonečné, strašné, mega dlhé...). Na letisku sme čakali ďalšie dve hodiny, kvôli pasovej kontrole a potom sme zistili, že Grétke sa stratila batožina (v ktorej som mala nejaké oblečko a kozmetiku, pretože sa už do mojej batožiny nezmestila). Opäť chvíľu trvalo, pokiaľ sme vyplnili papiere ohľadom straty batožiny, no a okolo 7-mej (miestneho času, doma mohlo byť okolo jednej ráno) sme sa konečne dostali z letiska. Nastúpili sme na airtrain, ktorý nás zdarma vzal na Jamaica station a odtiaľ sme sa odviezli vlakom na Penn station (železničná stanica v NY). 
Tam sme opäť poblúdili, keďže to tam je celkom veľké a vlastne sme ani nevedeli, kam chceme ísť. Kúpili sme si lístky na Bayside, pričom sme mali ísť na Bayhead, ale vďakabohu, sme si náš omyl uvedomili ešte skôr, ako sme nastúpili na zlý vlak. Lístky stáli po 10 dolárov, tak sme sa ich rozhodli vrátiť. Teta pri okienku ma riadne "pokarhala" (slušná verzia slova, ktoré som pôvodne chcela použiť), ale nakoniec nám vrátila peniaze a poradila správny vlak. Potom sme ešte raz prestúpili v už spomínanom Beyheade a konečne sme okolo jednej v noci (nášho času o šiestej ráno) dorazili do Point Pleasant Beach, kde budeme pracovať celých 11 týždňov. Čiže po 47 hodinách bez spánku som dorazila do cieľa, teda do typického amerického papierového domu s terasou, obývaného ďalšími 40 študentmi zo Slovenska, Taiwanu, Chorvátsku, Česka a Bieloruska. 
Izba, v ktorej bývame je trochu malinká, zatiaľ tu nás je 4, ale o dva dni by mala doraziť ešte jedna baba. Prvý deň po príchode sme nepracovali, boli sme sa popozerať po okolí, na pláži pri oceáne a zoznamovali sme sa. Boli sme si v meste spraviť bankový účet (Bank of America) a nakúpiť nejaké potraviny. Tie sú tu nehorázne drahé, hlavne zelenina, ktorá ani nie je v každom obchode ako u nás. Zatiaľ to však vyzerá super, vyhla som sa aj jet lagu, no dievčatá sa v prvý deň potrápili (bolesť hlavy, únava, nechutenstvo...). Ide predsa len o 6 hodinový časový posun. Tiež sme sa boli ukázať v práci, kde budeme pracovať (Sweet shop) a potom sme trochu aj zmokli. Počasie je ďalšia vec, na ktorú si tu treba špeciálne zvykať, vzduch je vlhký, posledné dni je stále zamračené (podľa domácich to tu však tak nebýva), ale teplo tu je riadne (skôr dusno). Na druhej strane je však v noci celkom chladno.Zatiaľ nás obchádza aj kultúrny šok, na typický pozdrav How are you či americkú vlajku na skoro každom dome sme boli pripravené, s angličtinou sme zatiaľ problém nemali a hádam ani nebudeme. Náš prvý pracovný deň je 20. júna (sobota), akurát ten najrušnejší deň v týždni, takže si ho užijeme :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára